Keď idete na svadbu, čakáte naozaj čokoľvek. Vážne, veď od takej svadby (a napríklad ešte k tomu aj na dedine) sa dá čakať čokoľvek. Ale čo sa týka žien, vždy chcú byť dokonalé. Ja viem, ja viem, nikto nemôže byť krajší ako nevesta a takéto podobné veci, no napriek tomu som chcela, aby bolo všetko tip top a aby som hlavne ja bola tip top, takže mi bolo jasné, že sa musím zamerať na to, ako vyzerám. Na svadbe chce každá žena zažiariť, a to aj vtedy, keď sa jej nezdá, že by mala. Nemôžete byť možno krajšia ako nevesta, ale môžete byť taká krásna, že sa budú za vami otáčať všetci chlapi.
A to je už naozaj niečo, čo je neuveriteľné, no nie? Verte tomu, že niekedy stačí veľmi málo na to, aby bolo všetko úplne v poriadku. A ja som to mala celé aj premyslené, dokým som nezačala mať veľmi vážny a zvláštny pocit, že mi niečo v mojej výbave predsa len chýba. Začala som byť maximálne a veľmi vážne podráždená. Najhoršie však na tom bolo to, že som nevedela zistiť, čo to vlastne je a prečo som z toho taká veľmi nahnevaná.
Obliekla som si šaty, obula som si topánky, celkovo som sa nastajlovala tak, ako pôjdem reálne do sveta. A zrazu jednoducho nič, prázdnota. No potom mi to došlo a hneď som vedela, čo mi naozaj chýba. Boli to (doslova a do písmena) nausnice strieborne. Človek by nepovedal, čo dokáže spraviť taká maličkosť. Ako to dokáže zmeniť celý pohľad na svet. Ale verte tomu, že je to priam neuveriteľné, ale dá sa to. A napriek tomu, že sa ani nesnažíte, že nechcete urobiť nič preto, aby sa to stalo. No jeden doplnok spôsobil aj to, že som sa jednoducho cítila úplne neúplne. Veď to bolo smiešne. Preto som sa rozhodla, že urobím všetko preto, aby to šlo a aby sa to dalo. A aby som bola so sebou spokojná v prvom rade ja. To bolo niečo, čo ma skutočne bavilo, takže som bola rada, že je to tak, ako to naozaj je.
